Po piatkovej tesnej prehre 23:25 si kadetská reprezentácia SR v odvetnom zápase poradila s Rakúšankami v pomere 27:20. 

Najviac gólov v reprezentačnom drese výberu vedeného trénerom Jánom Beňadikom strelila Erika Rajnohová - päť.

Prípravný zápas - odveta (Modra, SR):

sobota 06. február 2016

Slovensko - Rakúsko  27:20 (13:10)

Zostava a góly kadetiek SR: K. Muliková, S. Furgaláková - T. Takáčová, K. Kostelná 3/3, N. Ušiaková 3, E. Rajnohová 5/2, A. Holejová 1, F. Solárová 4, K. Bačikovská 2, P. Škoricová 1, B. Zemanovičová 1, D. Krajčová 2, N. Nejedlíková 2/1, M. Bajzová 1, B. Štefaníková 1.

Najviac gólov za Rakúsko: M. Haller 5

Zdroj: Petra Gorejová, vedúca reprezentačného družstva.

Ivana Bahýlová bola v januári 2012 s kamarátkami na ceste do Prahy, keď zrazu odpadla počas zastávky na benzínovej pumpe. Prvoligová hádzanárka pritom predtým nemala žiadne zdravotné problémy.

„Priatelia ma začali oživovať, až kým neprišla sanitka. Potom som bola dva dni v umelom spánku a na obdobie v nemocnici si spomínam len veľmi málo," povedala Bahýlová pre slovakhandball.sk.

Takmer štyri roky bola hráčka Šale bez vrcholového športu, až sa v januári 26-ročná hádzanárka vrátila na palubovky spoločnej slovensko-českej súťaže žien (WHIL).

Bez jednoznačného požehnania lekárov a na vlastné riziko so špeciálnym chráničom na defibrilátor, ktorý má na srdci.

V šalianskom drese nastúpila Bahýlová a v troch zápasoch, ktoré od svojho návratu absolvovala, strelila dokopy 13 gólov.

Hádzaná jej chýbala

Po tom, ako sa Ivana v roku 2012 dostala z nemocnice, nasledovali vyšetrenia, po ktorých jej lekári neodporúčali pokračovať s vrcholovým športom, trpí hypertrofickou kardiomyopatiou (viac o diagnóze na spodku článku).

Ivana sa tak naplno sústredila na dokončenie štúdia, na hádzanú však nezanevrela. "V našom klube trénuje dorastenky a z času na čas tiež chodila na tréningy nášho ženského tímu. Hádzaná jej v aktívnom poňatí evidentne chýbala," povedal pre agentúru SITA sekretár HK Slovan Duslo Šaľa Ladislav Kovács.

Ivana ako trénerka pri šalianskych dorastenkách ostala aj po návrate do WHIL a pri mládeži by rada zotrvala aj v budúcnosti. Nad najvyššou trénerskou licenciou napriek tomu nerozmýšľa. „Baví ma práca s mládežou, pretože deti ešte majú záujem učiť sa nové veci a hádzanú robia pre radosť."

Bahýlová je odchovankyňou prievidzskej hádzanej. V 15 rokoch prestúpila na športovú školu do Trenčína a odtiaľ išla hrať hádzanú do Bánoviec nad Bebravou. Keď sa v Bánovciach hádzanársky klub rozpadol, prestúpila do Šale.

Rodičia ani nechodia na zápasy

Hádzanárka sa o svojom návrate vyjadruje radšej opatrne: „Skúšam to a zatiaľ to ide. Len to nechcem zakríknuť a preto radšej o tom ani veľmi nehovorím. Je to však super pocit, keď robím zasa niečo, čo ma tak baví."

„Po vyšetreniach chodím stále a je jasné, že nikde mi neodporúčajú robiť vrcholový šport. Ale neskôr som začala hrávať za staré dámy a tam som videla, že by to možno aj šlo. Tak uvidím, ako mi to vlastne pôjde ďalej a či budem schopná po zdravotnej stránke hrávať."

Ivana absolvovala aj záťažové testy, ktoré dopadli dobre a s klubom podpísala dohodu, podľa ktorej hrá na vlastnú zodpovednosť.

„Trénujem, ako sa dohodnem s trénerom. Samozrejme, že iba obmedzene, pretože plnú záťaž by som nezvládla."

Sekretár klubu si však myslí, že napriek hendikepu je Bahýlová oporou.

"Myslím si, že ona nám najviac pomohla, rozhýbala našu hru. Uviedla sa v dobrom svetle, o čom svedčia aj štyri jej góly. My sme jej návrat privítali a určite nám ešte pomôže. Aj ostatné dievčatá ju berú ako skúsenú hráčku," povedal šaliansky funkcionár po zápase proti Veselí, ktorý bol jej prvým po návrate.

Ako hovorí samotná hráčka, spoluhráčky sa tešia, ale určite sa o ňu aj trochu boja.

Asi každého pri takomto príbehu zaujíma otázka, ako reaguje rodina.

„Samozrejme, že sa boja. Rodičia sa ani nechcú prísť pozrieť na zápas a to predtým chodili stále. Strašne sa boja a ťažko to prežívajú."

Na otázku, či jej celé to riziko stojí za to, odpovedá jednoducho: „Mám rada hádzanú a aj keď je to možno trochu naivné, nepripúšťam si, že sa niečo môže stať."

Čo je to hypertrofická kardiomyopatia

Je to stav, pri ktorom má srdce zhoršenú funkciu, a to bez zjavnej príčiny. Takou príčinou by mohlo byť napríklad nedokrvenie srdcového svalu, zvýšený krvný tlak, choroby srdcových chlopní alebo niektoré z vrodených srdcových chýb. Žiadna z popisovaných možných príčin teda nie je prítomná a aj tak dochádza k zhoršeniu funkcie srdca.

Karddiomyopatia môže mať niekoľko druhov. Najčastejšie sú dve - dilatačná a hypertrofická. Ide o prostý popis tvaru srdca, od ktorého sa odvodzujú oba názvy. Dilatačná znamená, že srdce je veľké, srdcové komory sa zväčšili (dilatovali) a kontraktilita srdcových komôr ochabla. Naopak, hypertrofická kyrdiomyopatia je charakteristická vo svojej typickej forme malými srdcovými komorami so zosilnenou stenou a veľmi výdatnými sťahmi srdcových komôr.

Zdroj: Martin Kosák, slovakhandball.sk

Kadetská reprezentácia Slovenska prehrala v prvom prípravnom zápase v Modre s reprezentantkami Rakúska tesne o dva góly 23:25. 

Najviac gólov v reprezentačnom drese výberu vedeného trénerom Jánom Beňadikom strelila Adriána Holejová - osem. V sobotu odohrajú kadetky ďalší prípravný zápas (odvetný).

Prípravný zápas - 1. zápas (Modra, SR):

piatok 05. február 2016

Slovensko - Rakúsko  23:25 (11:11)

Zostava a góly kadetiek SR: K. Muliková, S. Furgaláková - T. Takáčová 2, K. Kostelná 2, N. Ušiaková 1, E. Rajnohová 1, A. Holejová 8, F. Solárová 3, K. Bačikovská, P. Škoricová 1, D. Valovičová, Bugár C., B. Zemanovičová, D. Krajčová 1, N. Nejedlíková 2, M. Bajzová 1, B. Štefaníková 1, Z. Sopková.

Najviac gólov za Rakúsko: J. Failmayer a L. Mittendorfer po 5

Zdroj: Petra Gorejová, vedúca reprezentačného družstva.

Fotogaléria - prípravný zápas: Slovensko "U17" - Rakúsko "U17", Modra (SR) 05.02.2016

S 22-ročnou spojkou Silviou Szücs., ktorá momentálne oblieka dres bundesligového Metzingenu sme sa v sedmičke porozprávali nielen o jej hádzanárskom živote, ale aj o dvoch udalostiach, ktoré v poslednej dobe otriasli Nemeckom.

1. Nedávno váš tím TuS Metzingen prešiel v osemfinále pohára EHF cez slovenskú Iuventu Michalovce. V oboch zápasoch ste nenastúpili, prečo? Ako ste videli tento dvojzápas?

"Nenastúpila som, pretože od začiatku októbra hosťujem v druholigovom družstve TG Nürtingen a  v rovnakom čase sme mali ligové zápasy. Tie majú v mojom prípade na základe dohody medzi klubmi prednosť. Nemala som príležitosť vidieť zápasy naživo, ale veľa som o nich počula. Myslím si, že to boli celkom vyrovnané súboje, kde napokon rozhodla individuálna kvalita hráčok, ako napríklad našej brankárky Sabine Stockhorst alebo našej strednej spojky Anny Loerper, ktorá sa presadzovala strelecky."

2. Pred príchodom do Metzingenu ste pôsobila v tíme vtedajšieho nováčika SVG Celle. Ako si zvládla tento prechod?

"Ak ide o družstvo, hráčky a okolie, tak som si na život v malom mestečku zvykla bez problémov. Čo sa týka zápasov a tréningov, tak to bolo dosť náročné. Hlavne počas prípravy to bol veľmi veľký rozdiel. Atleticky a herne to bola úplne iná úroveň ako v Celle a tak som si musela trochu zvyknúť. Keďže sme ale dva mesiace intenzívne dvakrát denne trénovali a trávili spolu veľa času, tak celý prechod predsa len prebehol veľmi rýchlo."

3. Váš brat Csaba hráva za bundesligový Hannover. Chodíte sa pozerať na jeho zápasy? Ste často v kontakte?

"Uplynulé tri roky som strávila v Celle, čo je len 30 kilometrov od Hannoveru. V tom čase som u neho bola veľmi často a videla všetky jeho zápasy, ktoré som mohla. Aj on ma prišiel povzbudiť častejšie, ak mu vyšiel čas. Odkedy bývam v Metzingene, ktorý je od Hannoveru až 600 kilometrov, tak sú krátke návštevy ako vtedy nemožné. Ale ak hrá Hannover niekde blízko Metzingenu, tak sa idem na jeho zápas pozrieť a Csabu navštívim aj v hoteli, v ktorom sú s tímom ubytovaní."

4. Aká je úroveň nemeckej ženskej bundesligy? Ako je postarané o hráčky a koľko divákov chodieva približne na zápasy?

"Úroveň je celkovo dosť vysoká. Treba ale povedať, že len veľmi málo hráčiek v lige je profesionálok. Veľa hráčok popri hádzanej ešte naplno pracuje, čo je veľmi náročné. Čo sa týka fyzioterapeutov, masérov atď., tak to veľmi záleží na finančnej situácii v klube. Nie je to rovnaké v každom klube a aj platy sa veľmi rozlišujú. Počet divákov taktiež, záleží na zázemí, ktoré kluby majú. V Celle to v najlepších časoch bývalo aj 1000. V Metzingene je niekedy v hale aj 2000 divákov, zatiaľ čo v Berlíne chodí na zápasy len okolo 400 divákov."

5. Dostali ste sa už aj do slovenskej reprezentácie. Aký je to pocit nastúpiť v národnom drese? Aký je v reprezentácii kolektív?

"Je to samozrejme úžasný pocit hrať za svoju krajinu. Veľmi si to vážim, keď dostanem príležitosť v reprezentácii a zakaždým mám počas hymny zimomriavky. Reprezentačné družstvo je vekovo dosť vyrovnané a myslím si, že aj kvôli tomu to v kolektíve funguje dobre. Ja sa počas reprezentačných zrazov cítim veľmi dobre a keďže nehrávam na Slovensku, tak sa vždy teším, že opäť uvidím reprezentačné spoluhráčky."

6. Nemecko prekvapivo vyhralo Majstrovstvá Európy. Aká bola nálada v krajine? Spôsobili Nemci v krajine senzáciu?

"Áno, hrali fantasticky. Mali najmladšie mužstvo na turnaji a dokázali, že ich nasadenie a disciplína v taktickej činnosti mali hodnotu zlata. Odkedy sa dostali cez Dánov do semifinále, tak sa v médiach o „badboys" veľmi veľa hovorilo. Viac a viac ľudí sa zaujímalo o hádzanú a výkon mladých Nemcov veľmi chválili. Žiaľ, aj tak sa to nedá porovnať s pozornosťou pre futbalistov, ktorí sa v roku 2014 stali majstrami sveta."

7. Nedávno sa v našich médiach objavili informácie o útokoch a obťažovaní žien v Kolíne počas silvestrovskej noci. Cítite sa ako žena v Nemecku bezpečne? Vychádzate v noci a počas masových udalostí bez problémov von?

"Ja osobne sa cítim bezpečne. Táto udalosť počas silvestrovského večera bola aj v Nemecku ostro sledovanou témou. Osobne si myslím, že celú pravdu nikto poriadne nepozná. Bola o tom naozaj veľká diskusia, ale celá situácia sa už upokojila. Vo všetkých veľkých mestách, ktoré sú pre turistov zaujímavé, sa často stávajú nejaké útoky alebo obťažovania. Treba si stále dávať pozor, kde sa človek pohybuje, ale určite kvôli tomu neostanem sedieť doma na gauči. "

Zdroj: Martin Kosák, slovakhandball.sk